Za čias našich starých materí to so svadbami vyzeralo úplne inak. Kým sa zaľúbenci dopracovali k spoločnému „áno“, predchádzalo tomu často veľa nenápadných ale v tej dobre potrebných a dôležitých úkonov. Tak vám ich priblížime a umožníme tak nazrieť troška hlbšie do histórie a za chrbát starým fotkám…
Svadba sa takmer všade, ale predovšetkým na Slovensku v minulosti vyznačovala veľkou variabilitou. Predpokladá sa, že obyčaje s ňou spojené, existujú odvtedy, ako vznikli prvé inštitúcie manželstva. Forma a priebeh svadobných obyčajov úzko súvisel i práve so spôsobom uzatvárania manželstva. Za najstaršie sa považuje únos a kúpa. Kúpno-predajnú zmluvu nahradil neskôr dohovor rodičov oboch zúčastnených strán, ktorý sa potvrdzoval rôznymi symbolickými aktmi. Potom nasledovalo obradné odovzdanie – vydanie nevesty rodine ženícha, z čoho pochádza aj termín „vydaj“. Ďalším krokom bolo zloženie znakov slobodného stavu – u nevesty veniec / parta a u ženícha pierko. Jedným s posledných aktov bolo ukladanie mladých na lôžko pred svedkami a často aj následné dokazovanie ich spojenia vyvesením plachty alebo nočnej košele.
Na druhý deň ráno nasledovalo čepčenie nevesty a prijatie mladého páru medzi dospelých členov spoločenstva. Pri všetkom bola nutná účasť členov spoločenstva, ktorí mali funkciu svedkov potvrdzujúcich právoplatnosť vykonaných svadobných obradov.
Snahy o zavedenie cirkevného sobášneho obradu sa potvrdili až v roku 1563 na Tridentskom koncile. Odvtedy sa cirkevný sobáš stal jediným právoplatným spôsobom uzavierania manželstva rešpektovaný aj svetským právom. Koncom 19.storočia sa do tohto postavenia dostal civilný – občiansky sobáš, ktorý štátna moc uzákonila ako povinný v roku 1894. Nemal slávnostný charakter a považoval sa len za „zápis u notára“. V roku 1918 nastala zmena a obe formy – cirkevná aj civilná sa stali rovnocennými.
Uzavretie manželstva znamenalo i znamená nielen spojenie muža a ženy ale aj spríbuznenie ich rodín. No zmenu rodinného a sociálneho stavu podstupovala hlavne žena – nevesta, preto sa týkala väčšina obradov potvrdzujúca tieto zmeny práve jej.
Dole, dole mój víneček zelený,
nebudeš už na méj hlávke nosený.
Ani ťa ja vácej nosiť nebudem,
bár bych stela ani za svet nemóžem.
Veľmi podstatnými boli svadobní funkcionári. Boli to osoby poverené svadobnými rodinami vykonaním tradičných úloh zabezpečujúcich slávnostný priebeh svadby. Vystupovali ako zástupcovia oboch rodín mladomanželov alebo ako reprezentanti vekovej skupiny – dievok, žien a mládencov, mužov. Plnili organizačné, obradové a zábavné funkcie a bez ich účasti a aktivity sa svadba nemohla konať. Najvýznamnejšou osobou bol starejší, ktorý riadil celý priebeh svadby. Dôležitý bol aj prvý družba, ktorý bol zástupcom ženícha i predstaviteľom mládeže. Zo ženských funkcií bola zo strany mladuchy dôležitá starejšia, ktorá ju sprevádzala a ochraňovala a prvá družica – predstaviteľka slobodných dievok.
Svadobnú družinu tvorili vybrané dievky a mládenci vo funkciách družbov a družíc, ktoré sa od ostatných svadobčanov odlišovali špecifickým označením. Družice mali na hlave vence, stužky a kvety a znaky mužov boli pierka, ručníky, šatky, stuhy a palice. Na pozývanie svadobných hostí bola špeciálna funkcia – tzv. zváč. Ďalšou dôležitou postavou bol tzv. hospodár, hofmistr, šafár, stolník, hajtman alebo čopnár, ktorý mal na starosti priebeh svadobnej hostiny, usádzanie hostí, ponúkanie, ale najmä dozor nad nápojmi.
Foto: Julián Veverica